Keďže bola jeho láska k dcérke nekonečná, bol pre ňu ochotný obetovať všetko- odlúčenie od vlastnej rodiny, rodičov, najbližších príbuzných, kamarátov a odišiel za zamestnaním do zahraničia, len aby mohol svojej rodine zabezpečiť všetko to, na čo bola zvyknutá. Bez dcérky sa ale tomuto zlému oteckovi žilo samému v cudzej krajine veľmi ťažko a preto každý týždeň trávil deväť hodín vo vlaku, len aby mohol byť aspoň cez víkend so svojím dieťatkom dúfajúc, že jedného dňa sa za ním celá rodina presťahuje tak, ako to bolo dohodnuté a že on konečne prestane žiť v podnájmoch, vytvorí si nový domov spoločne so svojou rodinou.
Ako čas pomaly utekal, mesiac po mesiaci, rok po roku plynul, neustále cestovanie sa stávalo čoraz ťažším, únavnejším. Sľubované sťahovanie sa nakoniec nekonalo a rodina sa rozpadla. Zlý otecko zostal v zahraničí úplne sám, no naďalej pravidelne jazdil za svoju milovanou dcérkou, ktorú mal, podľa súdneho rozhodnutia, právo vidieť každý druhý víkend. Návštevy trávil s dcérkou u svojich rodičov a zo všetkých síl sa jej snažil naplno venovať. S babkou a dedkom hrali spoločne karty, futbal, basketbal, ping-pong, chodili do múzea, do kina, do lesa, na detské ihriská, do akvaparku, na hory ...
Čoskoro však tento zákerný a zlý otecko ukázal svoju pravú tvár, keď sa u neho začala prejavovať zlovestná snaha vychovať z deväťročného dieťaťa slušného človeka a dať mu do života slušný základ pre ďalší vývoj jeho osobnosti. Našťastie mala dcérka svoju dobrú mamičku, ktorá robila všetko pre to, aby tento rafinovane diabolský plán zákernému oteckovi nevyšiel a pri jeho najmenšom pokuse milované dieťa vychovávať - kárať ju pri nenáležitom chovaní, upozorňovať na nevhodné správanie voči babke a dedkovi, vysvetľovať jej, že klamať sa nemá ... dcérku okamžite a bez zbytočných otázok od zlého otecka odviezla preč, kedykoľvek jej táto zavolala.
Nakoniec sa jeho stretnutie s dcérkou, po niekoľkohodinovom cestovaní, zredukovalo na pár hodín, prípadne sa s dcérkou nestretol vôbec, pretože sa dobrá mamička rozhodla, že dcérku musí pred zlým oteckom stoj, čo stoj uchrániť, obmedziť jej pobyt s ním na minimum, prípadne tento eliminovať úplne a všetky spomienky na zlého otecka z pamäte dieťaťa nadobro vymazať.
Z rozhodnutia kráľovského súdu o podmienkach a termínoch stretávania sa otecka s vlastným dieťaťom sa stal len formálny a nezáväzný zdrap papiera, ktorý sa táto dobrá mamička rozhodla ignorovať a nerešpektovať. Usúdila, že je proti záujmu dieťaťa tráviť čas s oteckom, babkou, dedkom, s najbližšími príbuznými.
Zlý otecko bol ale rozhodnutý o svoju dcérku bojovať a obrátil sa na kráľovskú políciu, na všetky možné kráľovské inštitúcie, úrady, kancelárie, dobrovoľné organizácie, aby dobrej mamičke jej záchranný plán prekazil a mohol pokračovať vo svojej zlovestnej snahe tráviť s dcérkou, v kruhu najbližších, čo najviac času. Našťastie pracovala na kráľovskom súde BA2 spravodlivá a nezaujatá pani sudkyňa JUDr. K.G., ktorá pri súdnom pojednávaní, ktoré inicioval zlý otecko formou návrhu na výkon súdneho rozhodnutia, plne a bez akýchkoľvek výhrad podporila dobrú mamičku, keď odmietla predvolať svedkov marenia, keď ignorovala všetok predložený dôkazový materiál o zmarených stretnutiach, rad trestných oznámení o nedodržiavaní podmienok súdneho rozhodnutia, neriešené žiadosti o pomoc podané na sociálny odbor mestskej časti, na Úrad práce rodiny a soc.vecí, neriešené žiadosti a prosby o pomoc podané zlým oteckom kancelárii Verejného ombudsmana... Kráľovská sudkyňa svojím rozhodnutím potvrdila, že jediné právo krvilačného a zlého otecka je mesačne posielať peniaze na účet mamičky a to, či dcérku vôbec ešte niekedy uvidí, je výhradne na rozhodnutí dobrej mamičky, či na vôli maloletej dcérky bez ohľadu na súdne rozhodnutie o styku otca s dieťaťom, bez ohľadu na medzinárodné dohody o právach dieťaťa na oboch rodičov, bez ohľadu na konvencie o rovnosti práv oboch rodičov.
Dobrá mamička nakoniec dcérku pred zlým oteckom uchránila úplne a sama dcérka, bez akéhokoľvek pričinenia a snahy mamičky, sa rozhodla otecka vzdať úplne. Vypudila ho zo svojho života a prestala sa s ním stýkať nadobro...
Ako v každej správnej rozprávke má dobro zvíťaziť nad nepravosťou, zlobou, nenávisťou, každá správna rozprávka má mať šťastný koniec. V tomto prípade sa však žiadny šťastný koniec nekoná ...
Možno preto, že toto žiadna rozprávka nie je.
Toto je len ďalší z mnohých desiatok príbehov zúfalých a nešťastných otcov, ktorým nepomohla štátna moc a celý jej aparát, ktorý opäť zlyhal pri zákonne stanovenej povinnosti dohliadať na dodržiavanie práv maloletých detí a obhajovať ich záujmy. Je to príbeh otcov, ktorý svoj boj so zlobou a nenávisťou prehrali, pretože bola proti nim použitá zbraň najúčinnejšia. Zbraň, proti ktorej žiadny milujúci otec obranu nemá - vlastné dieťa. Vo svojom živote stratili to najcennejšie čo mali – vlastné dieťa, lásku, zmysel života, ilúzie.
Zostali im len fotografie na displejoch mobilu, fotky na poličkách, na obrazovke počítača, video pásky...
